Čarodejná kráľovná

Pred dávnymi časy žil jeden bohatý a mocný kráľ. Viac detí nemal okrem jednu-jedinú dcéru Kvetušu a tá už bola na vydaj súca. A že bola aj veľmi pekná, prichádzali kráľovskí synkovia zo všetkých strán za ženu ju pýtať. Jeden-druhý sa i jej i otcovi pozdával a boli by skoro svadbu urobili, ale matka vravela, že je to jediná dievka a že tak ľahko za hockoho nesmie ísť, ale len za toho, kto pri Kvetuši po tri noci obspí tak, čo by mu od boku neskapala. Ešte len teraz sa hrnuli princovia zo všetkých strán pre Kvetušu, lebo sa to každému ľahkô zdalo po tri noci pri nej obspať. Ale veru žiaden to nemohol urobiť, lež pekne-krásne každý o hlavu prišiel.

Mal tam v susednej krajine jeden kráľ troch synov, všetci traja by boli radi Kvetušu dostali, ale ktorýže pôjde prvý na vohľady? O tom stála škriepka deň i noc medzi nimi.

„Nuž či neviete,“ povie im naposledok otec, „že po staršom do mlyna?“

A tak sa vybral najprv ten najstarší. Keď prišiel ku Kvetušiným rodičom, tam sa mu všetko v ústrety usmievalo a kráľovná mu povedala, že sa mu všetko po vôli stane, keď len pri jej dcére po tri noci obspí tak, čo by mu neskapala.

Princ všetok naradovaný prosil Kvetušu, aby šla s ním sa poprechádzať a tá aj išla. Prechodili sa po kráľovskej záhrade a dívali sa na krásne kvietky a Kvetuša niekoľko z nich odtrhla a dala ich princovi. Ten bol celý vytešený, až mu tak tváre horeli od radosti. Od kvietkov išli ku rybníku a tu Kvetuša hádzala do rybníka omrviny z chleba a ryby počujúc, že niečo do vody padá, prišli a žrali.

Tu kde sa vezme, tam sa vezme, príde ku princovi jeden vandrovník a pýta si almužnú. Ale sa princ nahneval a naňho osotil:

„Čo,“ povedá, „ešte mi ty do cesty prídeš, pakuj sa mi z očí!“

Vandrovník smutne pozrel na princa a odišiel.

Zo záhrady šiel princ aj s princezkou k obedu. Tu ich zase stretol druhý vandrovník a prosil si niečo od princa. I tohoto nemilobohu odbil a vandrovník smutno pozeral za odchádzajúcim princom. Pri obede bolo veselo a hostina znamenitá. Po obede sadol princ na koňa a išiel sa do poľa poprechodiť. Tu mu zase do cesty vstúpi chudobný vandrovník a prosí pre božie milosrdenstvo, aby sa zmiloval nad jeho biedou. Ale nahnevaný princ ho obrýkne:

„Či som ja tvoj brat, že sa mi takto staviaš do cesty? Či nevieš, že som ja princ? Dúškom sa mi poberaj z očí!“

S tým popchol koňa a ten hybaj cez hory a doly len sa tak za ním prášilo a milý vandrovník dlho ešte smutno pozeral za ním. Princ sa navrátil len neskoro večer do mesta, ľahol si ku Kvetuši, a že sa veľmi v jazdení unavil, hneď aj tuho zaspal. Ako sa už tak po polnoci prebudil, zbadal, že je princezná nie pri ňom, vstal a nakládol na kozube ohňa, aby videl, kde je Kvetuša. Lebo si myslel, že sa schovala, aby ho postrašila. Hľadal, hľadal, ale kde nič, tu nič. Chcel ísť von, ale dvere boli z tudnu dobre zamknuté.

„Cez kľúčovú dierku sa vari len neprepchala,“ myslel si a hľadal po všetkých kútoch poznovu. Znovu nič. Naľakaný ľahol si zase do postele, ale nemohol od strachu zaspať.

Na svitaní prišla mu kráľovná dobrô ráno povedať a opýtala sa ho hneď, kde je princezná. Keď on mlčal, kráľovná sa len zlomyseľne usmiala a odišla. Hneď na to prišla i Kvetuša a zabávala sa s ním celý deň. Pri hraní sa jej spýtal, kde bola tej noci. Ale ona mu len to odpovedala, že sama nevie, kam sa podeje každému od boku, kto pri nej spí.

Na druhú noc uzmyslel si princ, že oka nezatvorí. Ale sotva si ľahol, hneď zaspal a princezná zmizla. Ráno vstúpila kráľovná do chyže s tou otázkou, kde Kvetuša? Princ divže tam neskamenel, vyhováral sa, že to už po dobrom nemôže byť, aby mu cez zavrené dvere sama ujsť mohla, že mu ju hádam sám parom uchytil.

Kráľovná sa na to len zasmiala, ale tak divo, že princovi vlasy dupkom na hlave stávali. Celý deň chodil ako na tŕní, lebo si myslel, že ho už zajtra zotnú, a keď prišiel večer, chytil princeznú za ruku a umienil si, že celú noc nebude spať. Dlho sa premáhal, ale napokon predsa zažmúril oči a bol už ako nebohý.

K ránu sa prebudil, — princezná nebola pri ňom, chcel už len utekať. Tu dvere i z tudnu i z tuvon zapreté. Začal ich vylamovať, ale sa iba darmo ponamáhal, že ako bez seba na zem klesol. Vtom sa dvere akoby samy od seba vyrazili a dnu vkročila kráľovná. Ani sa ho nespytovala, kde mu Kvetuša, len sa zasmiala, až princovi kosti v tele mráz prechádzal. Tu v zúfalosti padol pred kráľovnou na kolená a prosil ju pre všetkých bohov o milosť. Ale tá ho odstrčila a zamknúc za sebou dvere, vyletela von ako striga. O krátky čas prišli katani, princa poviazali, pred zámok vyviedli a zoťali mu mečom hlavu.

Smutný chýr sa rozletel po krajinách a došiel až ku princovmu otcovi. Tento sa zarmútil veľmi a toho druhého syna už nechcel pustiť ku Kvetuši. Ale keď sa trochu vysmútil, pustil ho na mnohé prosby a ten naradovaný letel na koni, iba sa pri Kvetuši stavil. Ale mu to smutne vypadlo, Kvetušu nedostriehol, kam sa ona to podieva, a na tretí deň ho všetkým činom tak popratali z tohoto sveta ako jeho staršieho brata.

Keď sa aj o tomto chýry rozleteli, otec princov bol ešte smutnejší a o tom už ani počuť nechcel, žeby i ten najmladší syn šiel Kvetušu pýtať. Ale otec mienil tak a syn zase inak. Raz sa bolo prihodilo, že syn s otcom šli do záhrady, ale len pešky, čo priam aj boli králi. Lebo vtedy ešte ľudia nemali vozy alebo koče, ale len svoje zdravé nohy.

Ako ta prišli, kráľ bol trocha dobrej vôle a tu ho syn začal prosiť, aby mu dovolil pre Kvetušu ísť. Mal sa ho naprosiť, kým mu privolil. Ale naposledy nič nemal proti tomu. Hneď sa princ hotovil na cestu.

Už bol temer prihotovený, len kapsu bolo treba cez plece prevesiť, tu mu voľakto klepe na dvere. Princ otvorí a vidí, že to jeden vandrovník stojí predo dvermi a pýta si almužnú. Princ naraz vytiahol groš a dal mu ho, aby si zaň kúpil, čo len chce. Vandrovník sa pekne poďakoval a prosil princa, aby ho vzal do služby; že on, povedá, voľačo viacej vie, ako len kašu dúchať. Princ mu na to:

„No povedz, alebo ukáž hneď, čo vieš?“

„Mňa,“ povedá vandrovník, „menujú ľudia Dlhým, lebo ja keď chcem, až do oblakov sa vytiahnem.“

A tu sa hneď začal vyťahovať a rástol ako z vody, až vyrástol tak, že mu princ už ani hlavy nevidel, lebo mu bola až hen v oblakoch. Nato sa zase skrčil na takého, ako bol. Ale potom, že sa vraj trocha unavil, ľahol si, aby si odfúkol. Medzitým sa princ zobral do cesty a nechal Dlhého ako pri tom nepotrebného doma odfukovať.

Skedy-neskedy, keď sa už dosť naodfukoval a navystieral, prebudil sa Dlhý a tu počul, že princ už dávno odišiel. Tu ti on vyjde predo dvere, vytiahne sa až do oblakov a hybaj ako vietor do poľa; okamihom všetkým zmizol z očí, bo tak kráčal, že na jeden krok desať míľ prekročil a to ponad všetky vrchy a rieky.

Ako tak kráčal, teda ho slnce veľmi na hlavu pálilo, lebo bol blízko hlavou pri ňom. Tu si on ale pomohol, chytil jeden oblak v povetrí a držal si ho nad hlavou, aby mu od slnca zacláňal. Ledva urobil voľakoľko krokov, už princa dohonil. Ten sa len začudoval, kde sa tu berie a načo ide. Ale ho Dlhý uspokojil, že sa mu on tam dobre zíde, lebo že tam veru bude treba dobre zakračovať.

Šli potom spolu chlp cesty a tu ich stretne zase vandrovník a pýta si od nich dačo. Princ mu hneď dal groš a chcel ďalej ísť, ale vandrovník ho zastavil a prosil, aby ho vzal do služby, že on veru vie voľačo viac, ako len chlieb jesť.

„Čo takô?“ opýtal sa ho princ.

„Pane,“ povedá tento, „ja vidím čo priam na tisíc míľ, aj ďalej. Preto ma ľudia volajú Okatým.“

„I to je voľač,“ odpovedal princ; „ale keď si taký majster, povedz mi, čo teraz môj strýc robí v svojej krajine za skleným morom.“

Tu Dlhý vzal Okatého na plece a vytiahol sa s ním až do oblakov. Okatý sa díval za chvíľku a potom povedal Dlhému, že mu vraj oblaky zacláňajú. Tu začne Dlhý dúchať tak mocne, že sa stromy na vysokých horách lámali, ako čo by šarkan ponad ne letel a chvostom šibal. Nedúchal dlho, oblaky sa rozprášili a Okatý sa kázal Dlhému skrčiť, bo že už vie, čo sa robí v krajine za skleným morom.

„Ej,“ povedá im tu princ, „čože to bol za vietor, veď ma mal aj s koňom uchytiť?“

„To som,“ rečie Dlhý, „len trocha oblaky rozduchoval, aby Okatému nezavadzali.“

„No a ty Okatý, čože si videl?“

„Pane, tam sa teraz k vojne hotujú, lebo si čistia meče a kráľ sa prechodí medzi nimi aj s dvoma synmi.“

„Pravdu si riekol,“ hovoril princ, „poď i ty s nami, ale pešky, bo tu kone nemáme.“

„O to slabá starosť,“ doložil Dlhý, „len sa sem oba!“

Okatého vzal na plecia a princa aj s koňom pred seba na ruky, — za pol hodinky boli v susednej krajine u Kvetuše.

Stará kráľovná sľubovala novému vohľačovi hneď a hneď nevestu, len či to vyplní, prečo jeho bratia o hrdlo prišli. Ale Kvetuša, tá začala od žiaľu plakať, hneď ako princa zazrela a počula, že aj tento výminky vyplniť musí. Lebo sa do jeho krásy až po uši všetka zaľúbila. Princ ju potešoval, že ona musí jeho byť a zabával sa s ňou po záhrade a okolo rybníka až do milého večera. Ani nevedeli, ako im deň prešiel. Večerom, ako si vo svojej izbe sedí, klope voľakto na dvere.

„Kto tam?“

Zase vandrovník, pýta si almužnú. Princ siahol do vrecka a toliar bol vandrovníkovi na dlani.

„Ďakujem,“ povedá tento, „za závdavok. Vezmite ma do služby!“

„Vezmem,“ rečie princ, „a čože ty znáš?“

„Ja,“ vraví ten tretí, „keď chcem, veľmi veľa zjem a vypijem, preto ma ľudia menujú Bruchatým.“

„I to sa niekedy zíde!“ riekol princ a Bruchatý ostal uňho.

Večer povedal Okatý princovi, aby bezpečne len spal, bo že Okatý má na to, čo sa bude v chyži robiť, sto ráz lepšie oko, ako ktokoľvek druhý. I spal milý princ bez starosti a Okatý dával pozor, čo sa bude robiť.

O polnoci videl, ako zlatá ružička od princovej postele letela a cez dvere sa prepchala. Hneď zobudil Dlhého a išli spolu von. Vonku vzal Dlhý Okatého na plecia a vytiahol sa s ním až do oblakov. Keď sa Okatý na všetky strany poobzeral, teda riekol:

„No, braček zlatý, len stúpaj na východ slnca a hodne veľké kroky rob, lebo je princezka na sto míľ ďaleko.“

Dlhý pobral nohy na plecia a kráčal, že sa mu len tak štica parila. Keď už prešli tých sto míľ, teda videli šíp a na tom šípe veľa ruží.

V samom prostriedku ale bola tá najkrajšia zlatá ružička, a to bola princezná. Okatý ju odtrhol, sadol zase Dlhému na plecia a nezadlho boli zase doma. Princa našli už hore, ružičku mu oddali a on do dobrej sýtej vôle sa s ňou natešil.

Kadenáhle svitlo, prišla kráľovná a vinšujúc dobrô ráno, spýtala sa princa, že či dobre spal a že kde je princezná. Princ jej na to podal ružu a kráľovná div že sa od zlosti nepukla; nič nerieknuc odišla aj s ružou preč. O krátky čas prišla aj Kvetuša a zase spolu s princom celý deň pekne sa bavili. Večer sa pekne spolu uložili, princ sladko zaspal, ale Okatý dobrý pozor dával na všetko. O polnoci videl zlatého vtáčika cez izbu preletieť a kľúčovou dierkou von sa vyšmyknúť. Hneď zobudil Dlhého a šli spolu von. Okatý sadol Dlhému na plecia a tento až do oblakov sa s ním vytiahol.

Keď sa Okatý poobzeral dokola, hovoril Dlhému, aby išiel na polnoc, a to chytro, lebo že je princezná na dvesto míľ ďaleko. Dlhý kráčal a robil také kroky ako naozajšný obor, lebo ešte väčšie, bo on bol ten najväčší medzi všetkými obry, čo ich len na svete jesto.

O pol hodiny boli v jednom lese, tu lietala začarovaná princezná ako vtáčik zo stroma na strom. Stálo to trocha práce, dokiaľ ju chytili, ale naostatok bola Okatému v hrsti. Ale už bol veru čas, bo už nebolo ďaleko do svitania. Dlhý sa teraz poponáhľal, takže o štvrť hodiny už boli u princa.

Sotva Okatý podal princovi vtáčika, cupla kráľovná do chyže s tou otázkou, kde je Kvetuša? Princ jej podal vtáčika a táto od hnevu tak zubmi zaškrípala, že princovi vlasy dúpkom na hlave stávali.

Kráľovná zase odčarovala princeznú a poslala ju k princovi. Tu Kvetuša len to sa spytovala, ako on to môže urobiť, že ju každô ráno pri sebe má. Princ jej povedal, aby tomu dala pokoj, keď sa mu to len darí. Ona sa s tým uspokojila a zase sa prechádzali a zabávali pekne celý deň.

Večer si zase ľahli a spali pokojne. Okatý ale mal okále otvorené. O polnoci sa stal šust a hneď bolo zase ticho. Len Okatý s Dlhým vrzgli dvermi a tuvon zase sa vytiahli až do oblakov. Tu sa Okatý poobzerá a riekne:

„Len sa chytro skrč a choď pre Bruchatého, lebo je princezná veru tristo míľ ďaleko na jednom jazere.“

Dlhý sa skrčil a išiel pre Bruchatého. Keď vyšiel zase von, vzal Okatého na plecia a Bruchatého pod pazuchu a hajde! už kráčal s nimi do šíreho sveta.

Za poldruhej hodiny prišli k tomu jazeru, po ktorom belušká labuť plávala a pritom tak pekne spievala, že sa skoro všetci traja zabudli, čo majú robiť. Ale to dlho netrvalo: Dlhý skočil do vody, že ju chytí, ale tá bola tak hlboká, že mu, čo ako vysoký bol, iba käčka von trčala.

Poradili sa teda inak. Bruchatý si priľahol, začal chleptať vodu z jazera do seba. Keď sa jej statočne nachleptal, teda sa ukazoval už aj spodok a Okatý s Dlhým čakali pri ústach, aby labuť keď po vode do úst pôjde, chytili. Skoro by mu bola aj sama labuť do hrtana vbehla, ale pri samých čeľustiach Okatý ju za krídlo zachytil a tak bola ich. Dlhý pobral Okatého aj s labuťou na plecia a Bruchatého pod pazuchu a kráčal cez hory a doly domov.

Ako už tak hodný kus išli, zrazu povie Dlhý Bruchatému:

„Ej, braček môj, ale si ty ťažký!“

Na to Bruchatý:

„Nuž počkaj trochu, veď ti ja hneď odľahčím, len si kus odpľujem.“

Dlhý zastal a Bruchatý odpľul. Ej, ale bola ti to za slina! Celé polia a dediny zatopila, keď na zem padla. Už bol síce trocha ľahší, ale ešte veľa ráz musel Dlhý zastať, dokiaľ Bruchatý všetku vodu vypľuval.

Po mnohých krokoch prišli domov a bol veru čas. Bo kráľovná práve dvere otvárala a spytovala sa na Kvetušu. Princ jej podával labuť a ona to vidiac, pukla sa od jedu. Ako sa kráľovná rozpukla, premenila sa labuť na krásnu princeznú, padla princovi okolo hrdla a bozkávajúc ho ďakovala mu za svoje vyslobodenie.

Kvetušin otec ani nevedel, čo má robiť od velikej radosti. Kázal hneď zvolávať hostí na svadbu, ktorá sa mala hneď o dva dni vybavovať. Princ by bol rád, čo by aj rodičia jeho boli na svadbu prišli. Ale tí dakoľko dní cesty odtiaľ bývali. Posol by nebol ani ta zašiel, kým by sa bola svadba započala. I prosil princ Dlhého o pomoc. Dlhý mu povedal, aby sa o to nestaral, že to už jeho robota. Pred samou svadbou sa pobral v nohy a uradovaní rodičia boli o pár hodín tu. Kvetušin otec ich po kráľovsky privítal a začala sa radosť nad radosti, svadba nad svadby.

Bolo tu veľa pánov, kniežat a zemanov. Muzika neprestala hrať za celých štrnásť dní, lebo tak dlho trvala svadba, tak dlho to tam všetko jedlo, pilo a tančilo.

Po hostine šiel princ aj s Kvetušou do záhrady na prechádzku. Tu prišli k nim traja vandrovníci a odberali sa preč. Princ ich naskrze nechcel pustiť, že ako by to bolo, keď oni s ním spolu trpeli a teraz vprostred radosti by mali preč odísť. Ale oni sa mu nedali zadržať, že oni ešte musia aj druhým dobrým ľuďom slúžiť. Podali si ruky na rozlučnô a odišli ďalej.

Princ ale žil dlhé časy aj s Kvetušou a ešte aj svojim vnukom rozprával o dobrých troch vandrovníkoch, ktorí mu nielen život zachovali, ale mu aj ku dobrej žene dopomohli.